Nemecké poetické texty sú charakteristickým znakom nového nemeckého umenia smrti. Známe kapely tohto žánru sú Das Ich, Goethes Erben a Relatives Menschsein. Vo svojich piesňach sa hudobníci zaoberajú typickými gotickými témami: smrťou, osamelosťou, izoláciou, kritikou náboženstva a únavou zo sveta. Veľkou témou je pominuteľnosť, ktorá sa odráža aj v oblečení a pódiových vystúpeniach kapiel. Šialenstvo a zúfalstvo sú zobrazené vizuálne a hudobne - niekedy až surrealisticky.
Začiatkom 90. rokov 20. storočia bolo na začiatku tohto žánru hudobné vydavateľstvo Danse Macabre - konkrétne aj Bruno Kramm z Das Ich -, ktoré vydávalo prvé kapely nového nemeckého umenia smrti, pričom názov nového žánru vymysleli hudobní novinári. Po "Neue Deutsche Welle" to teraz mal byť "Neue Deutsche Todeskunst". Mimochodom, umelecké diela z obdobia stredoveku a baroka možno určite označiť za "staré umenie smrti". Motívy Vanitas boli už vtedy obľúbeným štylistickým prostriedkom.
Hudobne je nové nemecké umenie smrti elektronické. Na rozdiel od neoklasickej hudby sú klasické nástroje generované syntetizátormi. Inak sú súčasťou hry aj elektrická gitara, elektrická basgitara, zvukové efekty ako zvončeky a sample a bicie počítače. Dnes už na čiernej scéne takmer nenájdete nové kapely tohto žánru. Das Ich, Lacrimosa, Sopoer Aeternus a niekoľko ďalších kapiel si však držia pevnú pozíciu.
